Príbeh Ivanky – Moje najväčšie narodeniny

Volám sa Ivanka. V júni budem mať dva roky.

Ešte tomu celkom nerozumiem, ale budem mať každý rok dvakrát narodeniny. Dvakrát sfúknem sviečky na torte. Vieš prečo? Prvé narodeniny oslavujem v deň, kedy som prišla na svet. Tak ako každý iný. Ale druhé narodeniny sú oveľa krajšie. Torta je oveľa väčšia. A dostanem viac darčekov.

To preto, lebo druhé narodeniny sú dňom, kedy som prišla domov. Je to deň, kedy si ma mama s ockom osvojili. Oni už dávno chceli mať dieťatko. Na ulici sledovali ujov a tety. A boli smutní, že nemajú bábätko. Vieš, to je vec, ktorá sa stáva. Ale veľa, veľmi veľa na mňa mysleli ešte predtým, ako ma spoznali.

A snívali: „Chlapčeka si osvojíme?“ – pýtal sa ocko. „Dievčatko si vyberieme?“ – pýtala sa mama. „Chlapček alebo dievčatko, na tom nezáleží, už teraz ho máme radi! „

A čakali ma. Ja som medzitým na nič nemyslela, dobre som bola schovaná. Ešte aj očká som mala zatvorené, tak ako všetky deti na svete, kým sa nenarodia.

Rástla som, rástla ako malý púčik. Deväť mesiacov ma nosila v brušku jedna teta, ktorú nepoznám. Jedného dňa ma priviedla na svet. A keďže sa rozhodla, že ma ona sama nevychová, nechala ma v nemocnici. Odtiaľ ma neznáma teta odniesla do domčeka, kde som bývala s mnohými inými deťmi. Bolo mi tam dosť smutno…

Až kým neprišli pre mňa moji rodičia. Vieš čo? Oni si ma vybrali spomedzi všetkých detí!!! Tak veľmi som sa im páčila a tak veľmi ma ľúbili…

Vzali ma do náručia a veľmi, veľmi sa tešili. Nazvali ma Lucia, to je svetlo. To preto, že som ich maličkým krásnym svetielkom.

Keď som prišla domov, mama s ockom zavolali všetkým, že majú bábätko. „Má sedem mesiacov, sedem kíl a sedemdesiat centimetrov“, rozprávali úžasnú novinu. A babičky, dedovia aj moje sesternice sa veľmi tešili. Radovala sa s nami celá rodina, kamaráti, susedia. Tak teda to sú moje veľké narodeniny.

Moja ozajstná mamička ma nenosila v brušku, ale v svojom srdci. Stala som sa svetielkom v jej srdiečku a tak isto aj pre môjho ocka. S ním podnikám veľké veci. Chodím do banky, na poštu, umývať auto, alebo len tak na prechádzku. Už som od neho dostala aj dva veľké kvety! Mamu nám zase na „mojkanie“. Je sladučká a krásne vonia…

A tak si rastiem a teším sa zo života. Objavujem svet a nič mi nesmie ujsť. Čo všetko som sa už naučila! Chodiť…. Sama jesť… piť, no, ešte niekedy sa polejem a mama ma musí prezliecť a ja strašne kričím, lebo sa mi to nepáči…

Ocko ma naučil, že „život je krásny!“. Vieš ako sa to ukáže? Zdvihnem rúčky a veselo sa zasmejem. Lebo je to pravda. Život je krásny, lebo mám mamu a tata.

Dnes mám narodeniny. Je to veľký sviatok našej rodiny. Preto chcem povedať: „Niekedy sa trocha nudím sama. Zoberme si aspoň jedno dieťatko. Chcela by som bračeka alebo sestričku, aby sme mali bábo!