Práca s Rómami
Pred pätnástimi rokmi sa v časti Stredoslovenského kraja vytvorilo stredisko Detskej misie ako vysunuté pracovisko. Národný úrad v Bratislave sa teda rozšíril na ďalšie územie. Dnes je takýchto stredísk osem.
Sú to miesta, kde pracovníci vytvárajú podmienky na priamu prácu s deťmi. Naším cieľom je deti evanjelizovať, no spája sa s tým aj iná služba. Náš tím v Martine pracuje s rôznymi skupinami detí. Jednou z oblastí je aj práca s deťmi z neprispôsobivých rodín. Vyrastajú vlastne na ulici. Hrajú sa tam, zabávajú a niekedy si dokonca aj domáce úlohy píšu na chodníku. Po modlitbách a rôznych stretnutiach s kresťanmi v meste sme pre ne začali pripravovať programy, ktoré im pomáhajú v spoločenskom živote. Na neďalekej základnej škole fungoval pre takéto deti aj nultý ročník. V poslednom čase sa snažíme osloviť ich programom v kluboch zdravého životného štýlu a párty-kluboch. Bývajú pravidelné, aj občasné. Často to závisí od počasia, lebo priestory sa zháňajú len ťažko. Vďaka riaditeľovi školy sa kluby, ktoré počas školského roka mávame raz za týždeň, môžu konať v triede. Vek detí je rôzny. V poslednom čase prichádzajú deti 10–11-ročné. S tými väčšími sa stretávame už len v komunite – teda na dvore ich bydliska. Deti prichádzajú s radosťou. Renátka mi raz povedala: „Ujo Ľubo, rada spievam pieseň o púpavách. Tú pú, pú, púpavienky v žltom klobúku, vraj si posadali ráno na lúku. Nakláňali k sebe zlaté hlavičky, sú to malé deti veľkej mamičky.“ Robo zas rád spomína na hrdinov z Biblie: „Ujo, ten Jožko to nemal ľahké, keď ho bratia predali, ale dôveroval Bohu, ktorý ho podržal.“ Som rád, že môžem chodiť na misiu a je mi tu dobre. Našou túžbou je pomôcť týmto deťom spoznať Božiu lásku a aspoň trochu sa priblížiť bežnému štandardu života. Ich svet je vďaka ich prostrediu veľmi skreslený. Naším cieľom je pomôcť im začleniť sa do spoločnosti, naučiť ich pozerať sa dopredu, a nielen na súčasnú potrebu.
Ľuboš Markhofer,
e-mail: marhofer@detskamisia.sk,
mobil: 0902/ 547 356
Misia v DD v Spišskom Štiavniku
Pred ôsmimi rokmi – v auguste 1999 som jasne počula ako mi Boh hovorí, že na Slovensku sú nenaplnené potreby a obrovský kus práce medzi tými, ktorí sú odvrhnutí a zabudnutí…
Sú to deti, ktorým nemá kto povedať o Božej láske.
Začiatok
Misijná práca v DD v Spišskom Štiavniku začala dávno predtým. Z času na čas ho navštívila skupinka mládeže s evanjelizačným programom, neskôr sa vyformoval tím ľudí, ktorých táto služba oslovila. V septembri 1999 som po prvý raz vstúpila do budovy detského domova. V nemom úžase som sledovala množstvo nádherných detí, ktoré sa na nás „vrhli“. Bolo ich takmer šesťdesiat. „Teta, ako sa voláš? Ja som Lucka, ukáž… Ty nemáš prsteň, ty nie si vydatá, ty si ma asi nevezmeš domov na stálo, že? To nič, ale si pekná. A budeš tu chodiť za mnou?“ Trvalo dlho, kým som si zvykla na takéto otázky. Vlastne, na niektoré som si nezvykla dodnes. Spočiatku raz za mesiac, neskôr dva razy v mesiaci (vždy v nedeľu popoludní) trávim spolu s ďalšími čas s týmito nádhernými bytosťami.
Vierka a ostatní
Mesiac čo mesiac sme počas prvého roku našej služby (alebo skôr prvého roku mojej účasti na tejto práci) prichádzali k deťom s evanjeliom. Usadili sme ich, povedali im biblický príbeh, zaspievali sme si, zahrali sa jednu kolektívnu hru (niekedy dve), a bol čas na odchod… Mesiac čo mesiac sa opakoval ten istý scenár: na moje kolená si sadlo dieťa s túžbou rozprávať sa, a ja som sa ho vždy opýtala: „Ako sa voláš, chlapček?“ A vždy rovnaká odpoveď: „Už zasa si zabudla? Som Vierka, a som dievča. Počuješ, dievča! Už na to nikdy nezabudni!“ Po treťom raze som si uvedomila, že takto to nemôže ísť ďalej. Musíme tu byť častejšie, musíme s nimi tráviť čas osobnejšie, musíme im načúvať, ukázať im, že záujem Ježiša Krista o nich je osobný. Začali sme si nosiť fotoaparát, fotiť ich a učiť sa ich mená – Oľga, Gabko, Majka, Lucka, Martinka, Jožko, Marek, Paľko, Imro, Dalibor, Zuzka, Milanko, Inga a opäť Lucka… Dnes, vieme, kto sa chce učiť hrať na gitare – tým sa venuje Monika a Baška; vieme, kto rád kreslí či inak tvorí pri ich aktivitách sme spolu s Veronikou; vieme, že chlapci potrebujú vybehnúť na ihrisko a zahrať si futbal – pri tom asistuje Peťo a občas aj Marek.
Tábory a víkendové pobyty
Náš prvý tábor trval štyri dni. Bolo upršané počasie, a pre deti od päť do osemnásť rokov sa veľmi ťažko organizoval program… Vrátili sme sa unavení a zablatení… ale nesmierne šťastní. Vedeli sme, že tento pobyt bude pre deti jednou z najkrajších spomienok na ich detstvo. Každý rok sa opakuje podobný scenár, každý rok pripravujeme dva až tri varianty programu, a každý rok fungujeme podľa variantu číslo štyri. Jedno vieme určite: bez Boha, bez Jeho vedenia a sily by sme to nezvládli. Len On – všemohúci Boh je našou inšpiráciou a silou. Ako by sme inak zvládli posledný tábor, na ktorom bolo päťročné dievčatko, skupina detí vo veku od 10 do 13 rokov, ale aj chlapcov, ktorí mali takmer osemnásť! Nehovoriac o tom, že medzi nimi boli dvaja chlapci s ťažkým mentálnym postihnutím. Napriek tomu, že to občas vyzerá neuskutočniteľné, po každom pobyte opakujeme rovnakú vetu: „ Toto bol dosiaľ najlepší tábor.“
Dary a darčeky
Vždy hľadáme príležitosť deti obdarovať. Sú to napríklad ich narodeniny či Vianoce. Je to však aj príležitosť hovoriť s nimi o najväčšom dare, ktorý dal Boh ľudstvu – o Jeho Synovi Ježišovi Kristovi a o milosti, ktorú nám Jeho prostredníctvom dáva. Ale aj my sme obdarovávaní. Šťastný úsmev na tvárach detí je pre každého v tíme tým najkrajším darom.
Býva aj ťažko…
Keď s niekým trávite čas, keď do neho investujete… on vyrastie, stane sa z neho dospelý človek a… obráti sa k vám chrbtom. Dá prednosť pochybným priateľom, „ľahkému životu“… Vtedy je naozaj ťažko. Jediné, čo v takej chvíli pomáha je modlitba. Vždy znovu a znovu si uvedomujeme, že tieto deti patria Jemu, že On má pre nich budúcnosť a riešenie pre ich životy. Ťažko býva aj vtedy, keď si uvedomujeme svoju bezmocnosť. Vieme, že deti potrebujú oveľa viac záujmu, lásky, osobného vzťahu, ale naše sily a možnosti sú obmedzené. Niekedy by sme ich chceli ochrániť pred všetkým zlom na svete, ale ani to nie je v našich silách. To môže urobiť jedine Boh.
Renata Leščinská,
BJB Poprad,
e-mail: Rena.L@seznam.cz , mobil: 0903/ 748 791
OZ Mládež ulice
Životné príbehy detí a mladých ľudí, zo sociálne znevýhodneného prostredia sú komplikovanejšie ako si možno myslíte. Hľadajú všetko to, čo ostatní – lásku, porozumenie, priateľské vzťahy, či istotu budúcnosti.
Prostredie, v ktorom vyrastajú, je však celkom iné. Chýbajú im osobné vzťahy, zaostávajú v škole, majú nenaplnené základné potreby (citové i hmotné). To postupne, vyvoláva ich frustráciu. Ich premýšľanie o budúcnosti môže napokon skončiť pri otázke: „Čo ma čaká zajtra?“ Počas našej viacročnej práce v jednej z petržalských sociálnych ubytovní sme pochopili niečo podstatné. Dôležitý je vzťah dôvery, systematická práca a poskytovanie pozitívnych podnetov.
Rozhodli sme sa preto realizovať projekt Hľadáme tých, ktorých nikto nehľadá. Počas jedného roka sme sa zamerali na rozvoj základných životných zručností detí. V rámci rôznych aktivít a výletov mali možnosť presvedčiť sa o prínose spolupráce, zlepšiť si komunikačné schopnosti a naplno prejaviť svoj tvorivý talent. Bolo to úžasné keď deti začali hovoriť o svojich emóciách, konkrétnejšie formulovať svoje otázky a trpezlivo čakať na odpoveď. Ich dôvera postupne rástla, a my sme sa rozhodli ísť ďalej. Uvedomili sme si, že im môžeme ponúknuť seba. Začali sme počúvať ešte intenzívnejšie a „naše“ deti a mladí sa chytajú šance. Preto rozbiehame nadväzujúci projekt pod názvom Kam kráčam?. V rámci neho vytvárame priestor na rozhovory o každodenných témach – škola, rodina, vzťahy. Zároveň sa snažíme o to, aby „decká“ využívali voľný čas zmysluplne aj počas našej neprítomnosti. Motivujeme ich hľadať alternatívy a nebáť sa naplniť svoje detstvo hrou, nadväzovaním zdravých vzťahov a premýšľaním nad tým, čo ich čaká. A to nielen zajtra. Oba projekty sú podporované fondom Hodina deťom. Mládež ulice je občianske združenie založené v roku 2000. Naším poslaním je zvyšovať kvalitu života detí a mladých ľudí zo sociálne znevýhodneného prostredia. Aktivity sa realizujú formou terénnej práce založenej na nízkoprahových princípoch priamo v komunite, kde deti vyrastajú. Venujeme sa im pravidelne 3x do týždňa. Vďaka podpore mnohých ľudí sme zrealizovali letný tábor, množstvo výletov a pravidelných aktivít. Naša práca je beh na dlhej trati. No vieme, že v tom nie sme sami…
Peter Kulifaj,
e-mail: peter.kulifaj@gmail.com,
mobil:0904 272 599, viac na www.mulice.sk
Náhradná rodina
Už sedem rokov žije v našej rodine 10-ročná Boženka, ktorú máme v profesionálnej náhradnej starostlivosti. Okrem toho máme dvoch biologických synov: Kubka a Maťka.
V našej rodine nechýbajú ani ovečky a ďalšie zvieratká. Som koordinátorkou Klubu náhradných rodín na Liptove, a zároveň aj laickým poradcom záujemcov o náhradné rodičovstvo. Klub náhradných rodín zastrešuje Občianske združenie Návrat. Vznikol približne pred štyrmi rokmi za účelom stretávania sa náhradných rodín, vzájomnej pomoci, oboznámiť žiadateľov o náhradné rodičovstvo spoznať problematiku náhradných rodín a stretnúť sa s odborníkmi (psychológ, špeciálny pedagóg, atď.). Klub organizuje aj podujatia pre verejnosť, ktorých ústrednou myšlienkou je: „Deti z detských domovov potrebujú rodinu.“ Mojou veľkou túžbou je, aby čo najviac kresťanských rodín prijalo opustené deti.
Zuzana Šiarniková,
e-mail: shalom@lmx.sk,
mobil: 0907/ 871 649
Chránené bývanie Hniezdo v Prešove
Začínali sme pred viac ako desiatimi rokmi, keď sa spojilo asi 10 mladých, ľudí ktorí túžili pomáhať a rozdávať lásku Pána Ježiša. Vznikla skupinka Detský domov – SDD.
Začali sme navštevovať deti z detského domova, tráviť s nimi čas pri hrách, športoch a akciách na Mikuláša, Vianoce, na výletoch… Neskôr sme začali navštevovať mladých ľudí v Odbornom učilišti internátnom v Prakovciach. Pripravovali sme tábory, besedy na rôzne témy, športové súťaže, olympiády, kurzy varenia… Videli sme problém detí odchádzajúcich z DD, ktoré nemajú kam ísť a nevedia sa zaradiť do bežného života. Sú nepripravené. Preto začiatkom roku 2005 vznikol projekt Nádej v tme, ktorým sme sa snažili čo najviac pomôcť pri príprave mladých ľudí na praktický život po ukončení OUI. Túžili sme dať im nádej do života. Zmenou legislatívy služba v OUI, žiaľ, skončila. To nás viedlo k hľadaniu miesta a spôsobu ďalšej služby. Pán nám dal myšlienku – pomôcť aspoň niekoľkým odchovancom OUI začleniť sa do „normálneho“ života. A tak vznikol projekt Hniezdo.
Realizovať sa začal v septembri 2006. Po mnohých neúspechoch sme vďaka Bohu našli vhodný byt, ktorý sme prenajali. S pomocou ľudí z cirkevného zboru ECAV v Prešove, aj mimo neho, sme ho zariadili, a Betka, Tánička a Maťka, odchovankyne OUI v Prakovciach, sa mohli nasťahovať. Pomáhali sme im pri hľadaní práce, učili ich variť, piecť, prať, upratovať. Ako veľké požehnanie vnímame to, že Maťka má prácu, ktorá sa jej páči. Dievčatá sa učia hospodáriť, a podľa možnosti aj niečo ušetriť. Pomáhame im naučiť sa zmysluplne využívať voľný čas, vzdelávať sa, riešiť problémy, ktoré ich trápia, konflikty, vzťahy s ľuďmi, … Nezabúdame ani na ich duchovný život. Zoznamujeme ich s ľuďmi, ktorí žijú s Kristom, a snažíme sa ich zapájať do života zboru. Hniezdo financuje Hodina deťom, dievčatá samé, a pomáha aj cirkevný zbor a iné organizácie.
Projekt sa skončil v septembri 2007. Teraz čakáme Božie vedenie, lebo hľadáme riešenie budúcnosti Hniezda. Veríme, že z množstva ponúkaných možností vyberieme to najlepšie. Veríme, že s Božou pomocou, ale aj tou našou sa týmto „opusteným vtáčatám“ podarí vzlietnuť. Prosíme, aby ste na svojich modlitbách pamätali aj na Hniezdo.
S láskou Kristovou skupinka Detský domov
Ing. Alena Bodnárová, e-mail: alena.bodnarova@po.vs.sk